História obce Vinné
Obec Vinné leží na Východoslovenskej pahorkatine na juhozápadnom úpätí Vihorlatu. Vo východnej časti obce sa nachádza zosuvmi zahradené Vinianske jazero, juhovýchodnú časť zaberá vodná nádrž Zemplínska šírava. Okrem krásnej prírody sa obec Vinné môže pýšiť aj dlhou, no najmä zaujímavou históriou.
Najstaršie obdobie
Najstaršie osídlenie v chotári Vinné možno spoľahlivo doložiť od staršej doby kamenej. Priamo vo Vinnom sú identifikované náleziská piatich pravekých kultúr z troch prehistorických období. Konkrétne z mladšieho paleolitu, neolitu a eneolitu. Avšak pravdepodobne najznámejšou pamiatkou v obci je zrúcanina (v súčasnosti v prestavbe) gotického hradu z polovice 13.storočia.
Paleolit – z tohto najstaršieho obdobia pochádza len ojedinelý nález hrotu s oblúkovito otupeným pravým bokom, vyrobený z poľského pazúrika.
Neolit – z polohy Fundušské (v súčasnosti územie zaplavené vodami Zemplínskej šíravy) boli nájdené zlomky keramiky skupiny Kopčany, z okruhu kultúry s lineárnou keramikou.
Doba bronzová – opäť z lokality Fundušské pochádza keramický materiál, ktorý pozostáva zo zlomkov hrncovitých alebo amforových foriem či misiek. Okrem črepov sa tu podarilo nájsť aj bronzový sekeromlat s kotúčovitým tylom (tento materiál pochádza z kultúry Suciu de Sus a Gáva)
Doba železná (laténska) – ide o črepy profilovaných nádob, v ktorých je evidentná prímes drveného grafitu. Z intravilánu obce pochádza nález striebornej mince – Tetradrachmy – pochádzajúcej zo začiatku 2.storočia. Bola objavená v blízkosti miestneho kaštieľa.
Doba rímska – v lokalite Fundušské boli nájdené zlomky kvalitnej sivej keramiky a zlomky zásobnicových nádob. Okrem nich tu bola nájdená aj sklenená perla a rímska minca, obe z obdobia 2.storočia.
Včasný stredovek – aj z tohto obdobia pochádzajú nálezy z lokality Fundušské. Bol tu nájdený početný keramický materiál z 8.-9.storočia. Z iného miesta v katastri obce pochádzajú črepy z 9.-10.storočia. Do tohto obdobia spadajú aj základy jednoloďového stredovekého kostolíka na kopci v polohe Senderov, i úž spomínaný gotický hrad, týčiaci sa nad obcou Vinné.
Neolit – z polohy Fundušské (v súčasnosti územie zaplavené vodami Zemplínskej šíravy) boli nájdené zlomky keramiky skupiny Kopčany, z okruhu kultúry s lineárnou keramikou.
Doba bronzová – opäť z lokality Fundušské pochádza keramický materiál, ktorý pozostáva zo zlomkov hrncovitých alebo amforových foriem či misiek. Okrem črepov sa tu podarilo nájsť aj bronzový sekeromlat s kotúčovitým tylom (tento materiál pochádza z kultúry Suciu de Sus a Gáva)
Doba železná (laténska) – ide o črepy profilovaných nádob, v ktorých je evidentná prímes drveného grafitu. Z intravilánu obce pochádza nález striebornej mince – Tetradrachmy – pochádzajúcej zo začiatku 2.storočia. Bola objavená v blízkosti miestneho kaštieľa.
Doba rímska – v lokalite Fundušské boli nájdené zlomky kvalitnej sivej keramiky a zlomky zásobnicových nádob. Okrem nich tu bola nájdená aj sklenená perla a rímska minca, obe z obdobia 2.storočia.
Včasný stredovek – aj z tohto obdobia pochádzajú nálezy z lokality Fundušské. Bol tu nájdený početný keramický materiál z 8.-9.storočia. Z iného miesta v katastri obce pochádzajú črepy z 9.-10.storočia. Do tohto obdobia spadajú aj základy jednoloďového stredovekého kostolíka na kopci v polohe Senderov, i úž spomínaný gotický hrad, týčiaci sa nad obcou Vinné.
Vinné v stredoveku až po rok 1526
Obec Vinné bola súčasťou Veľkej Moravy počas panovania kráľa Svätopluka. V obci žilo slovanské obyvateľstvo, t.j. etnickí predkovia Slovákov. Patrila teda k starobylým dedinám, ktoré boli majetkom kráľa. Z obdobia raného stredoveku bohužiaľ nemáme o Vinnom žiadne písomné správy, pretože zapisovanie rôznych právnych aktov sa na našom území začalo pravidelne využívať až po tatárskom vpáde, teda po roku 1241.
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1249. Vinné je spomenuté v listine Stoličnobelehradskej kapituly, ktorá ňou potvrdila prevod vlastníctva troch dedín (Vinné, Trnava pri Laborci, Zalužice) z veľmoža Petra, vlastníka panstva Michalovce, na manželku Agnesu a dcéry Katarínu a Petronelu. Meno obce bolo zapísané v tvare Wynna, v zmysle Vínna zem, ves. V priebehu ďalších rokov sa názov obce vyskytoval v nasledujúcich podobách: Vydna (1335), Vinna (1336), Vynna (1337), Winny (1808). Pôvodný majiteľ obce Vinné, veľmož Peter pochádzal z významného rodu, jeho starý otec Apa bol slavónskym bánom (Slavónia ležala na východe dnešného Chorvátska a západe Srbska). Potomkovia Petrovej dcéry Petronely sa neskôr stali zakladateľmi viacerých rodových vetiev pánov z Michaloviec, a tým aj majiteľmi Vinného: de Nagymihály, Nagymihály-Bánffy, Eördögh, Eödönffy, Sztáray, Tibay, Pongrácz, Vinay.
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1249. Vinné je spomenuté v listine Stoličnobelehradskej kapituly, ktorá ňou potvrdila prevod vlastníctva troch dedín (Vinné, Trnava pri Laborci, Zalužice) z veľmoža Petra, vlastníka panstva Michalovce, na manželku Agnesu a dcéry Katarínu a Petronelu. Meno obce bolo zapísané v tvare Wynna, v zmysle Vínna zem, ves. V priebehu ďalších rokov sa názov obce vyskytoval v nasledujúcich podobách: Vydna (1335), Vinna (1336), Vynna (1337), Winny (1808). Pôvodný majiteľ obce Vinné, veľmož Peter pochádzal z významného rodu, jeho starý otec Apa bol slavónskym bánom (Slavónia ležala na východe dnešného Chorvátska a západe Srbska). Potomkovia Petrovej dcéry Petronely sa neskôr stali zakladateľmi viacerých rodových vetiev pánov z Michaloviec, a tým aj majiteľmi Vinného: de Nagymihály, Nagymihály-Bánffy, Eördögh, Eödönffy, Sztáray, Tibay, Pongrácz, Vinay.
Život v stredoveku
Obec tvorili predovšetkým poddanské domy postavené z dreva alebo z tzv. váľkov, teda z nepálených tehál. Pokryté boli slamenou strechou. Za domami sa nachádzali záhrady, sady a záhumienky. Hlavným predstaviteľom obecnej samosprávy bol vesník (villicus), neskôr richtár (iudex, byro). Napriek príchodu cudzích etník, ktorých lákali možnosti tunajšieho vinohradníctva, si dedina zachovávala slovenský ráz. V niektorých písomnostiach z 15.storočia možno nájsť Vinné označené ako mestečko, čo nasvedčuje, že už v tom čase bolo v dôsledku rozvinutej remeselnej výroby a vyspelému vinohradníctvu na vyššej úrovni ako okolité obce. Svoje sídlo tu mala farnosť, panský majer, na blízkom hrade bolo sídlo zemepána a centrum panstva.
Novovek (1526-1711)
Novovek v Uhorsku, a teda aj na území dnešného Slovenska bol poznačený niekoľko ročnými vojnami s Osmanskou ríšou, vlnou povstaní uhorskej šľachty proti vláde Habsburgovcov a reformáciou. Slovensko bolo dlhodobo vystavené vojnám a nepokojom, čo malo v konečnom dôsledku veľmi zlý dopad na hospodárske pomery a na postavenie poddaných. Pribúdala robotná povinnosť, zavádzali sa nové dávky, príkazy a zákazy.
Aj keď Užská stolica, do ktorej obec Vinné od počiatku patrila, nebola priamo zasiahnutá protitureckými vojnami, obyvatelia boli aj tak nútení platiť novú vojenskú daň, zvýšenú štátnu daň a podieľať sa na opevňovaní hradov.
Iné to bolo už v prípade stavovských povstaní, ktoré od roku 1604 vypukali na území Uhorska takmer v pravidelných intervaloch. Povstania viedli rebelujúci šľachtici, nespokojní s vládou Habsburgovcov. Posledné dve povstania sa odohrali už aj na území Užskej stolice, pretože časť Michalovskej šľachty sa pridala na stranu povstalcov. Obyvatelia Vinného tak boli nútení striedavo vydržiavať povstalecké vojsko, t.j. kurucov, ako aj vojsko cisára, labancov. K drancovaniu obce však dochádzalo z oboch strán.
Tieto vojenské udalosti v spojení s náhlymi klimatickými zmenami výrazne zasiahli aj do hospodárstva obce. Kým v druhej polovici 16.storočia patrilo Vinné k najväčším dorábateľom vína v Užskej stolici a vinohradníctvo bolo v rozkvete, v 17.storočí dochádza naopak, k jeho úpadku. Viď príklad: v roku 1576 – 4890 džberov vína, v roku 1622 – len 480 džberov vína (džber bola stará uhorská jednotka objemu platná do ¼ 18.storočia. V prepočte 1džber sa rovná 67,872 litrom).Napriek týmto a mnohým ďalším problémom patrilo Vinné ešte stále k veľkým dedinám, kde okrem šľachty a osadenstva fary žilo najmä poddanské obyvateľstvo.
Škola bola v tomto čase súčasťou farnosti. Farár, kantor alebo organista učil deti písať, počítať a spievať bohoslužobné piesne. Do školy sa chodilo väčšinou v zime, kedy bolo doma najmenej práce.
Aj keď Užská stolica, do ktorej obec Vinné od počiatku patrila, nebola priamo zasiahnutá protitureckými vojnami, obyvatelia boli aj tak nútení platiť novú vojenskú daň, zvýšenú štátnu daň a podieľať sa na opevňovaní hradov.
Iné to bolo už v prípade stavovských povstaní, ktoré od roku 1604 vypukali na území Uhorska takmer v pravidelných intervaloch. Povstania viedli rebelujúci šľachtici, nespokojní s vládou Habsburgovcov. Posledné dve povstania sa odohrali už aj na území Užskej stolice, pretože časť Michalovskej šľachty sa pridala na stranu povstalcov. Obyvatelia Vinného tak boli nútení striedavo vydržiavať povstalecké vojsko, t.j. kurucov, ako aj vojsko cisára, labancov. K drancovaniu obce však dochádzalo z oboch strán.
Tieto vojenské udalosti v spojení s náhlymi klimatickými zmenami výrazne zasiahli aj do hospodárstva obce. Kým v druhej polovici 16.storočia patrilo Vinné k najväčším dorábateľom vína v Užskej stolici a vinohradníctvo bolo v rozkvete, v 17.storočí dochádza naopak, k jeho úpadku. Viď príklad: v roku 1576 – 4890 džberov vína, v roku 1622 – len 480 džberov vína (džber bola stará uhorská jednotka objemu platná do ¼ 18.storočia. V prepočte 1džber sa rovná 67,872 litrom).Napriek týmto a mnohým ďalším problémom patrilo Vinné ešte stále k veľkým dedinám, kde okrem šľachty a osadenstva fary žilo najmä poddanské obyvateľstvo.
Škola bola v tomto čase súčasťou farnosti. Farár, kantor alebo organista učil deti písať, počítať a spievať bohoslužobné piesne. Do školy sa chodilo väčšinou v zime, kedy bolo doma najmenej práce.
Vinné od 18.storočia po I. svetovú vojnu
Začiatok 18.storočia sa niesol v znamení konsolidácie pomerov v celej krajine. Po uzatvorení Satmarského mieru medzi Habsburgovcami a uhorskou šľachtou bolo potrebné obnoviť zničené hospodárstvo krajiny, rovnako ako aj mnohé spustošené mestá a dediny.
V roku 1722 sa jediným mužským potomkom rodu pánov z Michaloviec stal 24ročný Imrich Sztáray, čím sa stal najvýznamnejším zemepánom Vinného. Majetky v obci vlastnili aj členovia rodu Waldstein, Gábry, Dravecký, Szemere. Napriek pestrému sociálnemu zloženiu občanov (vysoká i stredná šľachta, zemania, sedliaci, remeselníci…), boli aj naďalej najpočetnejšou skupinou poddaní.
Hlavným zamestnaním bolo roľníctvo a vinohradníctvo, nasledované remeselnou výrobou. Rozšírená bola aj textilná výroba či mlynárstvo, ktoré poskytovalo vykonávateľovi tohto zamestnania lepšie spoločenské postavenie. Obyvateľstvo bez pôdy, ktorých počet narastal, mohli nájsť uplatnenie u miestnych zemepánov ako zamestnanci panstva.
Relatívne pokojné obdobie, ktoré vplývalo na zvyšovanie sa počtu obyvateľstva, bolo narušené v roku 1831, kedy oblasť východného Slovenska zasiahla vlna cholery rozšírená z Haliče (pôvod mala choroba v Indii, v zlých hygienických podmienkach). Prvými obeťami sa stávali chudobní, slabší jedinci, neskôr tí, ktorí s nimi prišli do kontaktu. Vo Vinnom kulminovala choroba v auguste, keď za dva dni pochovali 11 mŕtvych. Podľa dochovaných záznamov zomrelo vo Vinnom v mesiacoch júl-august 56 obyvateľov, no celkový počet mohol byť vyšší. Choroba sa do dediny vrátila ešte raz, a to v roku 1873, kedy jej za obeť padlo 26 obyvateľov obce.
Zlá sociálna situácia sa v priebehu 19.storočia aj naďalej zhoršovala. Napriek výdobytkom revolúcie z rokov 1848-49 počet nemajetných a bez pôdy narastal, rovnako ako aj dane. K pozemkovej, domovej a zárobkovej obyvateľom v roku 1875 pribudla daň za osobu, ktorá bola pohromou pre mnohopočetné rodiny. Mnohí tak boli nútení odchádzať za sezónnou prácou na Dolnú zem, prípadne do USA.
V roku 1722 sa jediným mužským potomkom rodu pánov z Michaloviec stal 24ročný Imrich Sztáray, čím sa stal najvýznamnejším zemepánom Vinného. Majetky v obci vlastnili aj členovia rodu Waldstein, Gábry, Dravecký, Szemere. Napriek pestrému sociálnemu zloženiu občanov (vysoká i stredná šľachta, zemania, sedliaci, remeselníci…), boli aj naďalej najpočetnejšou skupinou poddaní.
Hlavným zamestnaním bolo roľníctvo a vinohradníctvo, nasledované remeselnou výrobou. Rozšírená bola aj textilná výroba či mlynárstvo, ktoré poskytovalo vykonávateľovi tohto zamestnania lepšie spoločenské postavenie. Obyvateľstvo bez pôdy, ktorých počet narastal, mohli nájsť uplatnenie u miestnych zemepánov ako zamestnanci panstva.
Relatívne pokojné obdobie, ktoré vplývalo na zvyšovanie sa počtu obyvateľstva, bolo narušené v roku 1831, kedy oblasť východného Slovenska zasiahla vlna cholery rozšírená z Haliče (pôvod mala choroba v Indii, v zlých hygienických podmienkach). Prvými obeťami sa stávali chudobní, slabší jedinci, neskôr tí, ktorí s nimi prišli do kontaktu. Vo Vinnom kulminovala choroba v auguste, keď za dva dni pochovali 11 mŕtvych. Podľa dochovaných záznamov zomrelo vo Vinnom v mesiacoch júl-august 56 obyvateľov, no celkový počet mohol byť vyšší. Choroba sa do dediny vrátila ešte raz, a to v roku 1873, kedy jej za obeť padlo 26 obyvateľov obce.
Zlá sociálna situácia sa v priebehu 19.storočia aj naďalej zhoršovala. Napriek výdobytkom revolúcie z rokov 1848-49 počet nemajetných a bez pôdy narastal, rovnako ako aj dane. K pozemkovej, domovej a zárobkovej obyvateľom v roku 1875 pribudla daň za osobu, ktorá bola pohromou pre mnohopočetné rodiny. Mnohí tak boli nútení odchádzať za sezónnou prácou na Dolnú zem, prípadne do USA.
Život po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867)
Napriek tomu, že Rakúsko-uhorské vyrovnanie prinieslo radikálnu formu maďarizácie všetkých obyvateľov Uhorska, Slováci si aj naďalej zachovávali v obci majoritné postavenie. Dokladajú to údaje zo sčítania obyvateľstva (1881/1910), kedy si z celkového počtu obyvateľov 1325 uviedlo za jazyk slovenčinu až 1208 občanov. Preto bola obec v roku 1892 označená ako slovenská. Rovnaká situácia nastala aj v roku 1910, z 1472 občanov až 1307 uviedlo za svoj jazyk slovenčinu.
V obci bolo sídlo poštového úradu aj poštovej sporiteľne. Na čele obce stál richtár, prísažný a obecné zastupiteľstvo. Od roku 1869 mala obec dve školy, rímskokatolícku a gréckokatolícku, ktorým sa zavedením povinnej 6-ročnej dochádzky darilo znižovať počet negramotných občanov obce.
V roku 1877 sa súčasťou Vinného stala susedná dedina Banka, ktorá s Vinným splynula. V rokoch 1882-1902 preto obec používala názov Vinna-Banka.
Hlavným zamestnaním aj naďalej zostáva poľnohospodárstvo. Okrem tradičného pestovania obilnín sa vo Vinnom a Banke venovali aj ovocinárstvu, predovšetkým pestovaniu a spracovaniu sliviek. Najväčším pozemkovým vlastníkom je Anton Sztáray, ktorý na začiatku 20.storočia vlastnil 2728 katastrálnych jutár, nasledovaný Amáliou Draveckou, ktorá vlastnila 761 jutár (katastrálny jutár bola stará uhorská plošná miera, platná v 1.pol 19.storočia. V prepočte 1katastrálny jutár sa rovná 5753,6m2).
V obci bolo sídlo poštového úradu aj poštovej sporiteľne. Na čele obce stál richtár, prísažný a obecné zastupiteľstvo. Od roku 1869 mala obec dve školy, rímskokatolícku a gréckokatolícku, ktorým sa zavedením povinnej 6-ročnej dochádzky darilo znižovať počet negramotných občanov obce.
V roku 1877 sa súčasťou Vinného stala susedná dedina Banka, ktorá s Vinným splynula. V rokoch 1882-1902 preto obec používala názov Vinna-Banka.
Hlavným zamestnaním aj naďalej zostáva poľnohospodárstvo. Okrem tradičného pestovania obilnín sa vo Vinnom a Banke venovali aj ovocinárstvu, predovšetkým pestovaniu a spracovaniu sliviek. Najväčším pozemkovým vlastníkom je Anton Sztáray, ktorý na začiatku 20.storočia vlastnil 2728 katastrálnych jutár, nasledovaný Amáliou Draveckou, ktorá vlastnila 761 jutár (katastrálny jutár bola stará uhorská plošná miera, platná v 1.pol 19.storočia. V prepočte 1katastrálny jutár sa rovná 5753,6m2).
I. svetová vojna a Československá republika
(1914-1939)
Dňom 28.júla 1914 bol svet uvrhnutý do najväčšieho vojnového konfliktu aký ľudstvo v tých časoch zažilo. Začala sa I. svetová vojna a trvala dlhé štyri roky. Obec Vinné sa do priameho kontaktu s vojnou dostala len prostredníctvom narukovania miestnych mužov do spoločnej cisársko-kráľovskej armády alebo k uhorským honvédom. Odmietnutie vojenskej služby či dezercia boli chápané ako vlastizrada trestaná smrťou. Slováci, a teda aj Viniančania, putovali najčastejšie priamo na ruský a taliansky front. Celkovo rakúsko-uhorská armáda zmobilizovala 9 miliónov mužov, z toho bolo asi 450 000 Slovákov. Na česť a pamiatku tým, ktorí padli v tejto vojne, nezabudla neskôr obec postaviť i pamätník.
Koniec vojny v roku 1918 so sebou priniesol do života občanov výrazné zmeny. K takým patrilo aj vyhlásenie 1. Československej republiky 28.10.1918. Vinné, podobne ako susedná obec Stráňany, patrili po vzniku novej republiky do slúžnovského okresu Sobrance. Situácia v tomto okrese bola veľmi zložitá, pretože väčšina inteligencie, bohatší remeselníci či Židia neprejavovali takmer žiadne sympatie k novovzniknutej republike a žiadali opätovný návrat k starému režimu. V ľudových školách sa aj naďalej vyučovalo po maďarsky, v úradoch pracovali uhorsko cítiaci úradníci, pročeskoslovenské prejavy neboli maďarskými žandármi tolerované. Často teda dochádzalo ku konfliktom v rámci medziľudských vzťahov, či vzťahov politických.
Koniec vojny v roku 1918 so sebou priniesol do života občanov výrazné zmeny. K takým patrilo aj vyhlásenie 1. Československej republiky 28.10.1918. Vinné, podobne ako susedná obec Stráňany, patrili po vzniku novej republiky do slúžnovského okresu Sobrance. Situácia v tomto okrese bola veľmi zložitá, pretože väčšina inteligencie, bohatší remeselníci či Židia neprejavovali takmer žiadne sympatie k novovzniknutej republike a žiadali opätovný návrat k starému režimu. V ľudových školách sa aj naďalej vyučovalo po maďarsky, v úradoch pracovali uhorsko cítiaci úradníci, pročeskoslovenské prejavy neboli maďarskými žandármi tolerované. Často teda dochádzalo ku konfliktom v rámci medziľudských vzťahov, či vzťahov politických.
Život v obci počas I.ČSR
Na konci roka 1919 bolo na vlastnú žiadosť niekoľko obcí, medzi ktorými bolo aj Vinné, pričlenené do Michalovského okresu, čím začali patriť už do Zemplínskej župy.
Samosprávnu agendu vykonával obecný úrad prostredníctvom obecného zastupiteľstva a ním zriadených komisií, obecnej rady a richtára (starosta). V roku 1919 sa uskutočnilo prvé sčítanie ľudu v Československej republike. Údaje o obci boli veľmi pozitívne. V tomto čase tu žilo 1370 obyvateľov, z čoho až 1241 sa hlásilo k československej národnosti.
V obci aj naďalej prevláda poľnohospodárska činnosť sprevádzaná ťažkou, fyzicky náročnou prácou, pretože stroje a technika bola dostupná pre nedostatok finančných prostriedkov len u tých najmajetnejších. Početne zastúpená bola aj práca v lese, menšia časť obyvateľov sa živila obchodom, remeslom, prípadne pôsobila v oblasti služieb. O rozvoj vinohradníctva sa snažil miestny rodák Viktor Staško (1886-1930). Ten po večeroch organizoval prednášky na aktuálne témy z oblasti vinohradníctva a ovocinárstva. Od miestneho statkára Szemereho kúpil zanedbaný vinohrad a založil na ňom nový, spolu s ovocným sadom. Vinohradníkom sa snažil pomôcť i štát, a to prostredníctvom 30% zľavy na prepravu ovocia a hrozna a jeho následného spracovaniu počas troch mesiacoch. Štát zasiahol aj v probléme s nedostatkom pôdy, kedy nariadil parceláciu veľkostatkov bývalých zemanov. No aj po jej ukončení najväčším vlastníkom vo Vinnom zostala rodina Sztáray, v tom čase reprezentovaná Alexandrom Sztárayom (1862-1947). Ďalšie rozsiahle majetky v chotári Vinného vlastnil dedič majetku po rodine Draveckých statkár Attila Szemere, ktorý býval v miestnom kaštieli.
1. novembra 1932 bola v obci zriadená Ľudová škola hospodárska pre chlapcov a dievčatá. V škole bola zatiaľ funkčná len jedna trieda. O osvetovú a kultúrnu činnosť sa po vzniku republiky okrem miestnej školy starali aj žandári, hasiči, vedenie obce a pod. Nechýbali rôzne divadelné predstavenia či večierky. 11.2.1931 otvoril v obci miestny odbor Matice slovenskej verejnú čitáreň, ktorá bola otvorená každú stredu a nedeľu.
Samosprávnu agendu vykonával obecný úrad prostredníctvom obecného zastupiteľstva a ním zriadených komisií, obecnej rady a richtára (starosta). V roku 1919 sa uskutočnilo prvé sčítanie ľudu v Československej republike. Údaje o obci boli veľmi pozitívne. V tomto čase tu žilo 1370 obyvateľov, z čoho až 1241 sa hlásilo k československej národnosti.
V obci aj naďalej prevláda poľnohospodárska činnosť sprevádzaná ťažkou, fyzicky náročnou prácou, pretože stroje a technika bola dostupná pre nedostatok finančných prostriedkov len u tých najmajetnejších. Početne zastúpená bola aj práca v lese, menšia časť obyvateľov sa živila obchodom, remeslom, prípadne pôsobila v oblasti služieb. O rozvoj vinohradníctva sa snažil miestny rodák Viktor Staško (1886-1930). Ten po večeroch organizoval prednášky na aktuálne témy z oblasti vinohradníctva a ovocinárstva. Od miestneho statkára Szemereho kúpil zanedbaný vinohrad a založil na ňom nový, spolu s ovocným sadom. Vinohradníkom sa snažil pomôcť i štát, a to prostredníctvom 30% zľavy na prepravu ovocia a hrozna a jeho následného spracovaniu počas troch mesiacoch. Štát zasiahol aj v probléme s nedostatkom pôdy, kedy nariadil parceláciu veľkostatkov bývalých zemanov. No aj po jej ukončení najväčším vlastníkom vo Vinnom zostala rodina Sztáray, v tom čase reprezentovaná Alexandrom Sztárayom (1862-1947). Ďalšie rozsiahle majetky v chotári Vinného vlastnil dedič majetku po rodine Draveckých statkár Attila Szemere, ktorý býval v miestnom kaštieli.
1. novembra 1932 bola v obci zriadená Ľudová škola hospodárska pre chlapcov a dievčatá. V škole bola zatiaľ funkčná len jedna trieda. O osvetovú a kultúrnu činnosť sa po vzniku republiky okrem miestnej školy starali aj žandári, hasiči, vedenie obce a pod. Nechýbali rôzne divadelné predstavenia či večierky. 11.2.1931 otvoril v obci miestny odbor Matice slovenskej verejnú čitáreň, ktorá bola otvorená každú stredu a nedeľu.
Obec v Slovenskom štáte (1939-1944)
Dňa 14. marca 1939 bol vyhlásený samostatný Slovenský štát. Tomuto aktu predchádzala zhoršujúca sa politická situácia vo svete, ktorá vyvrcholila rozpútaním II. svetovej vojny, ale aj zhoršujúce sa vzťahy medzi Českom a Slovenskom. Z obce boli nútení odísť všetci štátni zamestnanci českej národnosti, neskôr došlo i k presunu židov a arizácií židovských obchodov. Keďže Slovenský štát vznikol na princípoch, ktoré pokladali náboženstvo za najvyššiu osvetovú a kultúrnu hodnotu, situácia sa v náboženských pomeroch v obci nijako nezmenila. Najpočetnejšie bola zastúpená rímskokatolícka cirkev, nasledovaná gréckokatolíckou. Komunita Židov postupne od marca 1942 zanikla, v dôsledku procesu deportácie židov z obce.
II. svetová vojna
1. 9. 1939 zaútočila nemecká armáda na Poľsko, čím sa oficiálne rozpútala už v poradí druhá svetová vojna. Slovenský štát ako spojenec Nemecka sa pridal na stranu agresora. Slovensko okrem zázemia pre bojové zväzky muselo Wehrmachtu poskytnúť i komunikačnú sieť a niektoré letiská. Už 8. septembra 1939 sa do školskej budovy nasťahovali príslušníci nemeckého letectva – Luftwaffe a zostali tu do 29. septembra 1939, teda až do ukončenia služby novo vytvoreného letiska.
Vojenské letisko Vinné bolo situované približne osem kilometrov severovýchodne od Michaloviec v časti Blatá, juhovýchodne od Vinného, v priestore medzi dnešnými rekreačnými strediskami Hôrka a Medvedia hora (v súčasnosti je väčšina letiska zaplavená vodami Zemplínskej šíravy). Umiestnenie tohto letiska práve v blízkosti obce Vinné nebolo náhodne, ale naopak strategicky premyslené:
– blízkosť poľských hraníc a operačný dosah do juhovýchodného Poľska
– blízkosť k letisku slovenských vzdušných zbraní Kamenica nad Cirochou so stíhačkami, ktoré mali sprevádzať nemecké lietadlá
Letisko bolo plánované využiť len na prvú fázu poľského ťaženia, preto sa k tomu prispôsobilo aj jeho vybavenie. Chýbala tu spevnená asfaltová, prípadne betónová pristávacia plocha, neboli postavené ani žiadne významnejšie objekty alebo iné stavby. Na letisko priletelo z Nemecka spolu 41 strojov nasledovného typu:
– 35 strmhlav útočiacich bombardérov Junkers Ju-87B-1 Stuka
– 4 bombardéry Darnier Do17Z
– 2 lietadlá Junkers Ju-52/3m
Vojenské letisko Vinné bolo situované približne osem kilometrov severovýchodne od Michaloviec v časti Blatá, juhovýchodne od Vinného, v priestore medzi dnešnými rekreačnými strediskami Hôrka a Medvedia hora (v súčasnosti je väčšina letiska zaplavená vodami Zemplínskej šíravy). Umiestnenie tohto letiska práve v blízkosti obce Vinné nebolo náhodne, ale naopak strategicky premyslené:
– blízkosť poľských hraníc a operačný dosah do juhovýchodného Poľska
– blízkosť k letisku slovenských vzdušných zbraní Kamenica nad Cirochou so stíhačkami, ktoré mali sprevádzať nemecké lietadlá
Letisko bolo plánované využiť len na prvú fázu poľského ťaženia, preto sa k tomu prispôsobilo aj jeho vybavenie. Chýbala tu spevnená asfaltová, prípadne betónová pristávacia plocha, neboli postavené ani žiadne významnejšie objekty alebo iné stavby. Na letisko priletelo z Nemecka spolu 41 strojov nasledovného typu:
– 35 strmhlav útočiacich bombardérov Junkers Ju-87B-1 Stuka
– 4 bombardéry Darnier Do17Z
– 2 lietadlá Junkers Ju-52/3m
Na ochranu letiska boli v okolí štartovacej plochy rozmiestnené aj dve protilietadlové batérie ľahkého oddielu 37mm kanónov Lei.Fla 91. Po spomínanom odchode všetkých leteckých jednotiek a personálu 29.septembra 1939 vinianske letisko stratilo svoj operačný význam a v dôsledku ďalšieho blízkeho, no najmä lepšie vybaveného letiska ho neprebrala ani slovenská armáda. Preto celú plochu začali opäť využívať miestni roľníci ako lúky a pasienky.
Protifašistický odboj
Prvá ilegálna bunka KSS začala v obci fungovať už v roku 1939, na čele ktorej stál Pavol Boroš. Na propagáciu ilegálnej činnosti sa využíval tlačiarenský stroj s písmenami, ktorý bol ukrytý v Borošovej viničnej pivnici.
Od roku 1942 operovali na východe Slovenska, v priestoroch Vihorlatských vrchov a okolitých dedín početné partizánske skupiny. Vôbec prvou z nich bola Jánošíkova družina, ktorú viedol opäť Pavol Boroš, hneď potom, čo bol nútený pre svoju činnosť prejsť do úplnej ilegality a skrývať sa v lesoch. Neskôr začali bojovú činnosť vyvíjať aj skupiny Pugačov, Veža, Jastrib, Kriváň, Borkaňuk. Obec Vinné však kruto zaplatila za svoju protifašistickú činnosť. Dňa 30.októbra 1944 vtrhlo do obce početné nemecké vojsko a začalo dedinu postupne vypaľovať od jej dolného konca. Úplne vypálených bolo 285 domov, čiastočne 12. Zomrelo 7 obyvateľov, z toho len jeden partizán. 15 obyvateľov bolo odvlečených do koncentračného tábora. Horná časť obce, konkrétne kostol a kaštieľ ostali nepoškodené.
Od roku 1942 operovali na východe Slovenska, v priestoroch Vihorlatských vrchov a okolitých dedín početné partizánske skupiny. Vôbec prvou z nich bola Jánošíkova družina, ktorú viedol opäť Pavol Boroš, hneď potom, čo bol nútený pre svoju činnosť prejsť do úplnej ilegality a skrývať sa v lesoch. Neskôr začali bojovú činnosť vyvíjať aj skupiny Pugačov, Veža, Jastrib, Kriváň, Borkaňuk. Obec Vinné však kruto zaplatila za svoju protifašistickú činnosť. Dňa 30.októbra 1944 vtrhlo do obce početné nemecké vojsko a začalo dedinu postupne vypaľovať od jej dolného konca. Úplne vypálených bolo 285 domov, čiastočne 12. Zomrelo 7 obyvateľov, z toho len jeden partizán. 15 obyvateľov bolo odvlečených do koncentračného tábora. Horná časť obce, konkrétne kostol a kaštieľ ostali nepoškodené.
Oslobodenie obce a Československá republika
Vinné bolo oslobodené Červenou armádou dňa 26.novembra 1944. V nasledujúcich dňoch bol ustanovený prvý národný výbor (MNV), ktorý mal pred sebou neľahkú úlohu – obnoviť vojnou zničenú obec. Útočiskom sa na istý čas pre tých, ktorí prišli o svoje domovy stal miestny kaštieľ. Chýbalo však ošatenie, dobytok, kone a drevo, miestne komunikácie i mosty boli zničené, alkoholizmus pomaly naberal na sile. Z príkazu ministerstva pôdohospodárstva bola preto obec jednou zo štyroch vybraných obcí určených k urýchlenej výstavbe vzornej obce na území ČSR (k tomuto rozhodnutiu prispela aj aktívna účasť obci v protifašistickom odboji). Situáciu v obci nezľahčovali ani rôzne nebezpečné živly, ktoré ohrozovali miestne obyvateľstvo. K takým patrila skupina banderovcov (príslušníci bývalej Ukrajinskej povstaleckej armády UPA). ÚNV preto zakázal voľný pohyb po uliciach v čase od 20:00 večer do 04:00 ráno.
Napriek všetkým ťažkostiam sa obyvatelia snažili vrátiť k normálnemu životu. Malé a stredné hospodárske usadlosti produkovali pre život potrebné komodity a služby. Nezabúdalo sa ani na vzdelanie. V júli 1946 MNV požiadal Povereníctvo školstva a osvety o možnosť zriadenia štátnej obvodnej školy. O rok na to bolo prijaté rozhodnutie o umiestnení novej školy v priestoroch bývalého kaštieľa Júliusa Szemereho.
Napriek všetkým ťažkostiam sa obyvatelia snažili vrátiť k normálnemu životu. Malé a stredné hospodárske usadlosti produkovali pre život potrebné komodity a služby. Nezabúdalo sa ani na vzdelanie. V júli 1946 MNV požiadal Povereníctvo školstva a osvety o možnosť zriadenia štátnej obvodnej školy. O rok na to bolo prijaté rozhodnutie o umiestnení novej školy v priestoroch bývalého kaštieľa Júliusa Szemereho.
50.roky
Práce na obnove obce pokračovali aj po komunistickom prevrate v roku 1948. Postupne dochádza k vybudovaniu obchodného domu spotrebného družstva, k budovaniu nových verejných ciest, zdravotnej ambulancie či k úprave obecného potoku. Prebehlo i zavedenie miestneho rozhlasu, ktorý nahradil bubeníka, rovnako došlo aj k opätovnej aktivizácie Dobrovoľného hasičského zboru. Rok 1950 občanov potešil aj napojením obce na autobusovú sieť. Malý autobus premával 2x denne v smere Michalovce – Vinné a späť. 15.12.1954 bolo vo Vinnom otvorené stále kino Odbojár, ktoré filmy pravidelne premietalo 3x do týždňa. Umiestnené bolo rovnako ako škola v miestnom kaštieli.
V 50. rokoch došlo aj k výraznému rozvoju turistického ruchu, pričom mu najviac pomohlo uvedenie rekreačného priestoru Vinianského jazera do civilného sektoru. Plocha mala slúžiť na zdravotno-rekreačné účely pre pracujúcich, školskú mládež a dorast okresu, samotná vodná plocha zas na chov rýb JRD Vinné. Dovtedy bolo jazero s okolitými lesmi pod Vojenskou lesnou správou, zahrnuté do vojenského obvodu.
V 50. rokoch došlo aj k výraznému rozvoju turistického ruchu, pričom mu najviac pomohlo uvedenie rekreačného priestoru Vinianského jazera do civilného sektoru. Plocha mala slúžiť na zdravotno-rekreačné účely pre pracujúcich, školskú mládež a dorast okresu, samotná vodná plocha zas na chov rýb JRD Vinné. Dovtedy bolo jazero s okolitými lesmi pod Vojenskou lesnou správou, zahrnuté do vojenského obvodu.
60.-70.roky
Pokračujúce práce na rozvoji obce boli ocenené v roku 1964 víťazstvom v súťaži o vzornú obec. Výhra priniesla do obecnej kasy 2000 korún. Aj naďalej dochádza k zveľaďovaniu obce (1962 rekonštrukcia kaštieľa, materskej školy, kinosály), otváraniu nových podnikov a služieb (kaderníctvo, krajčírstvo). V týchto rokoch došlo aj k otvoreniu gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola v predošlom režime 28.apríla 1950 administratívne zlikvidovaná a pričlenená k pravoslávnej cirkvi.
Rok 1970 sa niesol v znamení osláv. Dedinčania oslavovali 100.výročie narodenia V. I. Lenina, 25.výročie oslobodenia republiky a 70. výročie narodenia Pavla Boroša. V strede obce bol počas osláv jej oslobodenia osadený základný kameň pomníka padlým v II. svetovej vojne. K jeho odhaleniu došlo až o tri roky neskôr, pri príležitosti 29.výročia SNP.
Svoju premiéru zažil v roku 1974 novozaložený súbor Viňančan, a to pri príležitosti osláv MDŽ v Michalovciach. S menšími prestávkami súbor funguje a rozdáva radosť dodnes.
V roku 1976 žilo vo Vinnom 1760 obyvateľov, pričom ich životná úroveň vzrastala. Každým dňom pribúdali nové bytové zariadenia, domácnostiam nechýbali televízory a po cestách premávalo 126 osobných automobilov. I nákupné možnosti boli vyhovujúce. Sídlila tu predajňa potravín, mäsa, textilu a drogérie. Pečivom bola obec zásobovaná vlastnou pekárňou. Zdravotnícku službu zabezpečoval obvodný lekár so zdravotnou sestrou. Svoju činnosť tu vykonávala aj terénna detská sestra, ktorá navštevovala novorodencov. Obec sa mohla pochváliť aj otvorením novej budovy základnej školy. Pre dostatok vhodných priestorov tak bolo možné urobiť koniec žiakmi veľmi neobľúbenému popoludňajšiemu vyučovaniu.
Rok 1970 sa niesol v znamení osláv. Dedinčania oslavovali 100.výročie narodenia V. I. Lenina, 25.výročie oslobodenia republiky a 70. výročie narodenia Pavla Boroša. V strede obce bol počas osláv jej oslobodenia osadený základný kameň pomníka padlým v II. svetovej vojne. K jeho odhaleniu došlo až o tri roky neskôr, pri príležitosti 29.výročia SNP.
Svoju premiéru zažil v roku 1974 novozaložený súbor Viňančan, a to pri príležitosti osláv MDŽ v Michalovciach. S menšími prestávkami súbor funguje a rozdáva radosť dodnes.
V roku 1976 žilo vo Vinnom 1760 obyvateľov, pričom ich životná úroveň vzrastala. Každým dňom pribúdali nové bytové zariadenia, domácnostiam nechýbali televízory a po cestách premávalo 126 osobných automobilov. I nákupné možnosti boli vyhovujúce. Sídlila tu predajňa potravín, mäsa, textilu a drogérie. Pečivom bola obec zásobovaná vlastnou pekárňou. Zdravotnícku službu zabezpečoval obvodný lekár so zdravotnou sestrou. Svoju činnosť tu vykonávala aj terénna detská sestra, ktorá navštevovala novorodencov. Obec sa mohla pochváliť aj otvorením novej budovy základnej školy. Pre dostatok vhodných priestorov tak bolo možné urobiť koniec žiakmi veľmi neobľúbenému popoludňajšiemu vyučovaniu.
Jednotné roľnícke družstvo (JRD)
Obec Vinné zriadila JRD I. typu v septembri 1949. Vo svojich začiatkoch združovalo približne 80 členov. Podstatou združenia bolo zakúpenie poľnohospodárskych strojov, ktoré mali pomáhať pri vykonávaní ťažkých poľnohospodárskych prác. Nevyžadovalo sa združovanie pozemkov ani spoločná práca. O rok na to, sa prešlo na JRD II. typu, kde sa už predpokladalo združenie pozemkov členov JRD. Roľníkov však družstvo skôr odrádzalo ako lákalo. V roku 1954 došlo k založeniu JRD III. typu.
V rokoch 1959-1961 prebehla výstavba nového hospodárskeho dvora umiestneného na juhovýchodnom okraji dediny. Dovtedy sa nachádzal na bývalom Szemereho majeri. Vybudovali sa nové kravíny, ošíparne, dielne a garáže, prebehla i výsadba viníc. Vďaka hektárovému výnosu hrozna sa JRD v roku 1982 umiestnilo na prvom mieste v Michalovskom okrese. V tom istom roku obec a JRD privítala ženskú delegáciu až z ďalekej Afriky.
V rokoch 1959-1961 prebehla výstavba nového hospodárskeho dvora umiestneného na juhovýchodnom okraji dediny. Dovtedy sa nachádzal na bývalom Szemereho majeri. Vybudovali sa nové kravíny, ošíparne, dielne a garáže, prebehla i výsadba viníc. Vďaka hektárovému výnosu hrozna sa JRD v roku 1982 umiestnilo na prvom mieste v Michalovskom okrese. V tom istom roku obec a JRD privítala ženskú delegáciu až z ďalekej Afriky.
Spoločenské organizácie v rokoch 1945-1989
– Československý Červený kríž (ČSČK)
– Československý zväz žien, od 70.rokov Slovenský zväz žien
– Československý zväz mládeže, od roku 1969 Socialistický zväz mládeže
– Zväz československo-sovietskeho priateľstva (zameriaval sa na propagáciu histórie, revolučných tradícií a reálií Sovietskeho zväzu)
– Zväz pre spoluprácu s armádou (Zväzarm)
– Zväz protifašistických bojovníkov
– Slovenský zväz drobnochovateľov
– Slovenský zväz poľovníkov
– Klub dôchodcov
– Československý zväz žien, od 70.rokov Slovenský zväz žien
– Československý zväz mládeže, od roku 1969 Socialistický zväz mládeže
– Zväz československo-sovietskeho priateľstva (zameriaval sa na propagáciu histórie, revolučných tradícií a reálií Sovietskeho zväzu)
– Zväz pre spoluprácu s armádou (Zväzarm)
– Zväz protifašistických bojovníkov
– Slovenský zväz drobnochovateľov
– Slovenský zväz poľovníkov
– Klub dôchodcov
V 80.rokoch zabezpečovalo kultúrny život obce MKS a miestna ľudová knižnica.
Významné osobnosti
Doc. PhDr. Gustáv Moško, CSc.
Dedinou sa rozliehal zvuk kladiva na nákove, keď sa z domu kováča Jána Mošku ozval po tretíkrát plač dieťaťa – ďalšieho potomka. Po dvoch starších súrodencoch, Jánovi a Etele, sa 28. mája 1936 narodil ako tretí syn a dali mu meno Gustáv. Po ňom sa narodili ešte traja súrodenci Milan, Jarmila a Jozef, a tak vyrastal v rozvetvenej rodine. Bol veselý, vždy usmiaty, a preto v kruhu svojich rovesníkov aj obľúbený. Odmalička mal rád knihy a zakladal si vlastnú knižnicu. Kladný bol aj jeho vzťah k prírode, najmä k zvieratám.
Po ukončení základnej školy v rodnej obci navštevoval gymnázium, neskôr premenované na Jedenásťročnú strednú školu v Michalovciach, kde v roku 1954 zmaturoval. V rokoch 1955 až 1961 si vyskúšal povolanie učiteľa i funkcionára – zástupcu riaditeľa i riaditeľa na viacerých základ- ných školách od Bratislavy až po Prešov. Po týchto skúsenostiach sa rozhodol pokračovať v štúdiu a v rokoch 1961– 1966 bol študentom na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove v odbore ruský jazyk a slovenský jazyk. Keď úspešne ukončil vysokú školu, pô- sobil ako stredoškolský učiteľ i riaditeľ základných škôl. Od roku 1974 sa vrátil na svoju „alma mater“ na Katedru sloven- ského jazyka a literatúry Filozofickej fa- kulty UPJŠ v Prešove. Akademický titul PhDr. získal v roku 1976, vedeckú hodnosť CSc. v roku 1980, ktorú potvrdil habilitáciou v roku 1993. V roku 1982 bol vymenovaný za docenta slovenského jazyka na FF UPJŠ v Prešove. Celou svojou bytosťou sa venoval štúdiu a výskumu materinského jazyka, najmä skladby, štylistiky, lexikológie a jazykovej kultúry vôbec. Výsledky svojho výskumu publikoval v odborných jazykovedných časopisoch Slovenská reč, Jazykovedný časopis, Slovenský jazyk a literatúra v škole, kde v rokoch 1988–1989 bol aj členom re- dakčnej rady. článkami prispieval aj do rôznych jazykovedných zborníkov. Pre učiteľov slovenského jazyka základných a stredných škôl vypracoval rôzne metodické príručky, cvičenia zo syntaxe, je tiež spoluautorom dvoch vysokoškolských učebných textov. Od roku 1997 sa intenzívne venoval aj vydavateľskej činnosti odbornej a učebnicovej literatúry, najmä jazykovedy, literárnej vedy, psychológie, matematiky a politológie. V jeho vydavateľstve Náuka vyšlo vyše 50 publikácií, čím sa zapísal do slovenskej vedy nielen ako výskumník-autor, ale aj ako vydavateľ. Z ľudskej stránky bol veľmi vnímavý, citlivý k ľuďom a najmä k svojej rodine. Často navštevoval rodnú obec Vinné, svojich súrodencov, s ktorými bol v stálom kontakte. Nikdy nevynechal návštevu hrobov svojich rodičov na sviatok zosnulých. Spolu s manželkou Amáliou vychovali tri deti dvoch synov a dcéru. Druhú polovicu života prežil v Prešove, kde 10. septembra 2005 podľahol zákernej chorobe vo veku 69 rokov. Pochovali ho v Prešove za hojnej úľasti príbuzných, kolegov, študentov, priateľov a známych.
Mons. František J. Fuga
V rodine miestneho obuvníka Emila Figu sa narodilo päť detí: dve dcéry a traja synovia. Druhý v poradí bol syn, ktorému dali meno František. Narodil sa 9. júna 1923 vo Vinnom a bol pokrstený v miestnom rímskokatolíckom kostole sv. Anny. Vyrastal v početnej rodine, kde vynikal poslušnosťou, dobrotou a láskou k ľuďom. Odmalička bol veľmi nábožný. Základné vzdelanie dostal v rodnej obci Vinné a v roku 1944 zmaturoval na gymnáziu v Michalovciach. Jeho cesta a životné ciele smerovali k službe Bohu a národu. Filozofické a teologické štúdiá absolvoval v Košiciach, Bratislave a na Lateránskej univerzite pápežského seminára „Nepomucenum“ v Ríme, kde ho kardinál Taglio 5. marca 1950 vysvätil za kňaza. Spolužiakom a priateľom v príprave na kňazské povolanie mu bol aj kardinál Mons. Jozef Tomko.
Prvé roky pastorácie sa začínajú v severnom Taliansku (1951–1953), ktoré boli súčasne prípravou na účinkovanie medzi slovenskými gréckokatolíkmi v Kanade. Kňaz Fuga prijal byzantský obrad a v marci 1954 sa vydal na cestu do Kanady. Prebral úrad duchovného v slovenskej gréckokatolíckej farnosti v meste Hamilton. V tom čase bola pod duchovnou správou ukrajinského biskupa Izidora Boreckého, v ktorom našiel Fuga veľmi dobrú oporu.
Kňaz Fuga sa rozhodol natrvalo zostať v Kanade a zmenil si aj priezvisko z Figa na Fuga, aby doma netrpela jeho rodina.
Protináboženský tlak zosilňoval a zasiahol aj pútnické miesto Klokočov a svätyňu Panny Márie Klokočovskej, ktorej bol Fuga oddaným ctiteľom. Rozhodolsapreto vybudovať vo svojej farnosti v Hamiltone chrám Panny Márie Klokočovskej. Keď v júni 1963 biskup Borecký práve v deň Fugových 40. narodenín posväcoval novú svätyňu, bol to triumf práce a obetavosti F. J. Fugu a jeho veriacich farníkov.
Okrem pastoračnej činnosti sa venoval aj náboženskej osvete. Vydával časopis Mária, rôzne liturgické príručky, kalendáre, knihy a mnohé svoje štúdie publikoval v kanadských a amerických periodikách. Podstatnú časť svojich príspevkov predniesol v kanadskom rozhlasovom vysielaní.
Mal vlastnú tlačiareň, vydával množstvo kníh, časopisov, obrazov a iných dokumentov. Keď zomrel predseda Zahraničnej Matice slovenskej Dr. Stanislav Mečiar, podujal sa Mons. František Fuga prijať jeho funkciu a bol jednomyseľne zvolený ako tretí predseda ZMS. Tu mal ešte viac príležitostí publikovať a rozširovať slovenskú kultúru, literatúru, umenie, reč a kresťanské tradície. Jeho skromné nakladateľstvo prerástlo potom na nakladateľstvo Zahraničnej Matice slovenskej, v ktorom vychádzali aj diela exilových autorov pre Slovákov v zahraničí a na Slovensku. Nikdy sa pri svojej práci nepýtal: „Ćo za to?“, ale radšej sa pýtal: „Koľko treba dať na podporu?“.
Žil a celým svojím bytím sa zasadzoval za samostatnosť Slovenska. Zomrel uprostred plodného života 9. novembra 1987 a pochovaný je v kanadskom Hamiltone. Do svojho rodného kraja sa za svojho života nevrátil, až symbolicky po smrti, keď Zahraničná Matica Slovenská so sídlom v Kanade finančne pomohla postaviť jeho pomník a zriadiť v jeho rodnej obci pamätnú izbu v základnej škole, ktorá dnes nesie jeho meno.
Prof. MUDr. Andrej Getlík, CSc.
Galériu významných osobností nášho regiónu výrazne obohatil lekár- pediater Prof. MUDr. Andrej Getlík, CSc., lebo bol známy ako detský lekár nielen doma, ale dostal sa do povedomia aj európskej medicíny.
Bol jedným z mladších detí početnej roľníckej rodiny. Narodil sa v roku 1916 a mal deväť súrodencov. Pri pôrode desiateho dieťaťa odišla na večnosť ich matka. Otec s piatimi synmi a štyrmi dcérami ostal na gazdovstve sám. Deti sa od útleho veku museli starať o seba a okrem toho ešte výdatne pomáhať pri poľnohospodárskych prácach. Syn Andrej bol veľmi usilovný, pracovitý, preto si ho otec chcel ponechať na gazdovstve. On však túžil po vzdelaní, lebo jeho dvaja bratia už študovali. Neskôr sa jeden stal kňazom, druhý právnikom. Takmer nasilu a bez otcovho súhlasu sa po skončení základnej školy prihlásil na michalovské gymnázium a po jeho úspešnom ukončení sa stal študentom medicíny v Bratislave. Tam potom zostal natrvalo pôsobiť ako lekár, pedagóg a vedec až do konca svojho života.
Bol lekárom verným Hippokratovej prísahe, pevných morálnych zásad. Bol spoluzakladateľom inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov v Bratislave. Ako vedúci katedry a neskôr jej konzultant sa až do svojej smrti podieľal na pedagogickej práci Inštitútu. Venoval sa výchove slovenských pediatrov, alergológov a klinických imunológov. Povahou skromný, úžasne pracovitý, rečovo zdatný dostal sa do povedomia európskej medicíny. Okrem tejto lekárskej a pedagogickej činnosti publikoval a bol spoluautorom 11 knižných publikácií, 183 prác uverejnených v periodikách, z toho 29 v zahraničí a odprednášal viac ako 600 prednášok na pôde Slovenskej lekárskej spoločnosti, Českej lekárskej spoločnosti i v ďalších krajinách. Zomrel vo veku nedožitých 75 rokov 19. októbra 1990 v Bratislave. 26. októbra 1990 bola posledná rozlúčka s prof. Getlíkom v bratislavskom krematóriu, odkiaľ jeho telesné pozostatky na jeho vlastnú žiadosť previezli do rodnej obce Vinné. Rozlúčka s ním sa uskutočnila 27. októbra za hojnej účasti občanov Vinného i širokého okolia. Za obec sa s ním rozlúčil vtedajší starosta Marián Makeľ a za lekárov východoslovenského regiónu MUDr. Ivan Mocák z Michaloviec v rozlúčkovej reči vyzdvihol jeho profesionálnu spoluprácu a ľudský prístup k pacientom i kolegom. Na večný odpočinok bolo jeho telo uložené na cintoríne vo Vinnom
Na jeho počesť sa každoročne konajú stretnutia detských lekárov pod názvom Getlíkov deň v štyroch východoslovenských mestách: Michalovce, Vranov nad Topľou, Humenné a Sečovce. Detskí lekári z celého Slovenska si tam vymieňajú skúsenosti zo svojej praxe. Pre nás, jeho rodákov, zostanú naňho trvalé spomienky najmä preto, že sa rád a často vracal do svojho rodného kraja a ochotne pomáhal deťom i dospelým pri zdravotných problémoch, keď ho o pomoc požiadali. Mnohí za ním cestovali do Bratislavy, pomáhal a liečil aj pri svojich návštevách v rodnej obci.
Ján Bocskoros
S láskou a hlbokou úctou si obyvatelia Vinného spomínajú na múdreho a láskavého človeka, dlhoročného správcu farnosti vo Vinnom, biskupského radcu Vdp. Jána Bocskorosa.
Ako farár tu pôsobil od roku 1933 až do dôchodkového veku. Žil na fare so svojimi rodičmi, spolu obrábali cirkevné polia a vinicu. Nehanbil sa sedieť na gazdovskom voze, robiť všetky poľnohospodárske práce, a tak byť vzorom všetkým ľuďom v dedine. Pochádzal z maďarskej obce Leles, kde sa narodil v roku 1906 v roľníckej rodine. Za kňaza bol vysvätený v roku 1929 a po štyroch rokoch nastúpil ako správca farnosti vo Vinnom.
Počas svojho pôsobenia v obci sa medzi obyvateľmi tešil veľkej úcte pre svoju dobrotu, skromnosť, pracovitosť a toleranciu k veriacim i ostatným. Každému vždy rád a ochotne pomohol. Okrem pastoračnej činnosti sa venoval aj ľudovému liečiteľstvu, poznal a zbieral liečivé rastliny a nikdy nikomu neodmietol pomoc. Bol aktívny a pracoval aj na viacerých občianskych postoch. Viac rokov pôsobil ako pokladník JRD a zastával funkciu pokladníka miestnej organizácie Československého červeného kríža.
Po II. svetovej vojne bol jedným zo zakladajúcich členov vtedajšieho Poľovníckeho spolku vo Vinnom, ktorý bol predchodcom dnešného Poľovníckeho združenia „Líška“ vo Vinnom. Ako milovník a ochranca prírody denne prechodil, ako sám často spomínal, aj 30 km až do svojho vysokého veku. V čase druhej svetovej vojny s nasadením vlastného života pomáhal svojim spoluobčanom. S ďalšími 16 obyvateľmi obce Vinné ho zajali fašisti, lebo ich považovali za partizánov. Uvrhli ich do väzenia v Michalovciach, kde s nimi kruto zaobchádzali. Darmo im kňaz po nemecky vysvetľoval, že zajali nevinných, že to nie sú žiadni partizáni, aby ich prepustili. Neverili mu, ale po niekoľkých dňoch jeho samého prepustili s výstražným listom pre partizánov. Ostatných odvliekli do koncentračného tábora vo Viedni, kde v krutých podmienkach museli ťažko pracovať. 9. augusta 1989 vo veku 83 rokov zomrel. Posledná rozlúčka s biskupským radcom, s kňazom 60 rokov v kňazskej službe a s dobrým človekom Jánom Bocskorosom bola v rímskokatolíckom chráme sv. Anny vo Vinnom za účasti vyše 40 kňazov a veľkého počtu veriacich nielen z Vinného, ale aj širokého okolia. Je pochovaný v skromnom hrobe na miestnom cintoríne. Spomienka naňho nám slúži ako žiarivý príklad skromnosti, pracovitosti a lásky k blížnemu.
